SAV-ka zorganizovala prednášku mladého českého vedca o YouTuberoch. Prečítal som si jeho článok v českom Sociologickom časopise a prišiel mi skvelý, musel som sa ísť pozrieť na prezentáciu osobne. Prednáška bola, Slavík odprezentoval, začala diskusia a skončila akákoľvek sociológia.

Som nadšený obhajca sociálnej vedy – to je zrejmé. Čo mi na nej začína naozaj vadiť, je nekonečné moralizovanie – a na Slovensku je ho toľko, že zabíja to podstatné: vedu samotnú. Zdôrazňujem, že mi nevadí kritická teória, práve naopak. S nadšením čítam reinkarnácie marxistických teórií – filozofov, antropológov a pochopiteľne sociológov z rôznych krajín. No „byť kritickým vedcom“ by nemuselo zároveň znamenať „byť moralizujúcim sudcom“. Je medzi tým rozdiel. (A dokonca to ako imperatív sociálnej vedy naformuloval otec-zakladateľ modernej sociológie Max Weber.)

YouTuberstvo je už nejaký rok oblasťou „performatívnej“ tvorby identity. (Mimochodom: self-identita ako performance – mimoriadne zaujímavá téma!) Jeho nevyhnutnou no často nezamýšľanou súčasťou je odhaľovanie vlastného súkromia až po únosnú hranicu, a niekedy za ňu. Tak trochu som to zažil, keď sme začali produkovať prvé videá The Parents, a keď sme v nich zverejňovali aj útržky života môjho syna. Dokedy ho máme ukazovať ako súčasť nášho biznis sveta a odkedy príliš odhaľujeme niečo, čo by on sám mohol pokladať za intímne? (On samozrejme rozdiel vnímať nedokázal.) Dokedy hovoríme o biznise a odkedy o nás samých – a kedy už hovoríme niečo, čo by sme o sebe nechceli hovoriť verejne? Tá hranica vôbec nie je jednoznačná, okrem toho, že je veľmi individuálna. Nebudem zachádzať do detailov tej štúdie – prečítajte si ju na linku vyššie, je naozaj zmysluplná (a voľne prístupná).

Späť k tej SAV-ke. Na prezentácii bolo niekoľko skúsených sociológov – harcovníkov. Ľudí, z ktorých by ste určite aspoň časť poznali, pokiaľ by ste sa slovenskou sociológiou zaoberali aspoň pár mesiacov. A debata, ktorú rozprúdili, bola rovnako „slovensky sociologická“. Vznikla totiž živá diskusia o tom, či YouTuberi, ktorí boli predmetom výskumu, využívali svoju produkciu na zárobkovú činnosť – po našom, či boli „influenceri“. Nepochybne podstatná otázka, no nie na to, aby mala zabrať skoro celú debatu a aby ju ukončila popodfúzovým pochybovaním o relevantnosti výskumu samotného.

Prvá vec je, či príjem z produkcie videí na sieti naozaj tak veľmi rozdeľuje prosumerov (producer + consumer) na autentických a predstieravých. Nie, nerozdeľuje, nemyslím si to – aspoň nie v takej miere „ako káže paranoja.“ No budiž. Druhá vec je, ako veľmi súvisí príjem z produkcie online obsahu s debatou o strate a znovunadobudnutí súkromia, o ktorom prednášajúci hovoril. Z časti určite, ale naozaj iba z časti. Pokiaľ sa rozprávame o identite a jej autenticite – a špeciálne performatívnej identite, má táto debata svoje opodstatnenie, samozrejme. No bez ohľadu na príjem – za každých okolností „do toho“ influenceri dávajú kus seba a za každých okolností „z toho“ aj kus seba získavajú (tvoria aj menia svoju identitu). Preto predsa vôbec má význam hovoriť o identite, preto vôbec má význam hovoriť o strate a znovunadobúdaní súkromia. Čo tu kritizujem, je nevypovedané východisko, že „ľudia spravia spravia pre peniaze čokoľvek.“ (Aj predajú vlastné súkromie.)

Nehovorím, že apriori nesúhlasím. Hovorím ale, že toto je to najparanoidnejšie východisko pre vedu, aké si môžeme predstaviť – a samotnú vedu decimuje. (Tiež hovorím, že toho mám plné zuby, a že toho je už aj tak plná konšpiračná scéna. Načo robiť vedu, keď „za všetkým sú aj tak peniaze“?!) Ako sa chceme rozprávať o (re-)konštrukcii súkromia alebo identity, keď apriori predpokladáme, že sú za tým peniaze (a práve peniaze krivia čokoľvek, čo skúmame – vrátane súkromia)? Ani sa nebudem rozpisovať o tom, že príjem (kvantita aj „kvalita“ príjmu) je rovnako legitímnou a neoddeliteľnou súčasťou identity ako sexuálna preferencia, kultúrna spotreba, (ne-)rešpektovanie zákazu fajčenia v MHD alebo pôrod vo vode.

Ak mi na sociálnej vede samotnej niečo prekáža, tak je to pozitivizmus – nekončiaca a nezmyselná ambícia priblížiť sa vzorcom fungovania prírodnej vedy (o tom v samostatnom texte o ekonómii, už čoskoro). No ak mi dnes na sociológii niečo prekáža skoro tak ako pozitivizmus, tak je to táto existenciálna paranoja, ktorá ľuďom bráni vnímať mnohorozmernosť a farebnosť sveta. Príde mi, že zbaviť sa podozrievavosti by mohlo celkom otvoriť oči. Lebo „tam vonku“ sa dejú veci, ktoré hovoria o podstatnej premene súkromia a identity na sieťach, a stoja za pozornosť sociológov.

Sociálnej vede na Slovensku chýba „tvorivá sloboda“, alebo ako to mám nazvať. Je to cítiť a je to škoda. Už pár desiatok kilometrov za hranicami Slovenska sa odohráva veda, ktorá je o level otvorenejšia a o level múdrejšia. Ale áno, aj u nás existujú žiarivé výnimky.