[490 slov, 123 sekúnd]

Iba málo vecí počas predvolebnej kampane nás naštvalo tak, ako návrhy markéterov aby si ľudia na Facebookové profilovky nedávali rámiky s preškrtnutými swastikami.

Nekritizujeme marketingové poznanie, ak tvrdí, že upozorňovaním na negatívne veci, im, logicky, pridávame na pozornosti. No, prosím, vysvetlite nám, ako toto poznanie funguje vo chvíli, keď je verejný priestor okupovaný Kotlebovou „filantropiou €1488,-“ a pozdravom „Na stráž!“? To naozaj chceme tvrdiť, že používať preškrtnutý hakenkreuz na profilovke v tejto situácii zvýrazňuje inak všeobecne nevýznamnú minikauzu skupiny dorastencov kdesi z Kysuckej vrchoviny?!

Áno, úlohou marketérov je ponúkať ľuďom nástroj (kampaň) na zdieľanie pozitívneho významu, no ten sa bez toho negatívneho vyjadruje ťažko. Nie, nie, priatelia. Tu sa nebavíme o „znalosti hákového kríža“ či „zvýrazňovaní témy fašizmu“. Tu sa, celkom vážne, rozprávame o legitimite používania jeho symboliky vo verejnom priestore „v plnej kráse“ – bez preškrtnutia.

V tomto kontexte sa natíska ešte iný problém – zdanlivo akademický, no v skutočnosti zase veľmi praktický. Mnohí tlačia cestu, že rozdeľovať ľudí na „my“ a „oni“ nikdy nie je správny spôsob ako hľadať to spoločné. Súhlas, samozrejme. No vo významovom svete to neplatí. Ak vo veľkom strácame základné zhody na správnom a nesprávnom, hľadať lásku prestáva byť možné, pretože aj ona sama stráca kontúry. Musíme nevyhnutne zdieľať význam „dobra“ a „zla“, musíme mať jasnú hranicu medzi tým, čo ešte je spochybniteľné a o čom sa už diskutovať nemôže. No fašisti túto hranicu menia, vytrvalo a konzistentne. To je v skratke rozdiel v prístupe k nim (a ich podporovateľom) ako ľuďom, a k fašizmu ako systému významov v ideológii. K tomu prvému sa snáď dá hľadať cesta, presviedčať, vysvetľovať, zahanbovať, alebo chápať a meniť. Naozaj veríme, že áno. No k druhému cesta nie je, tam patrí to preškrtunite. To je, konieckoncov, aj ten rozdiel: keď sa považuješ za nadčloveka, si iba hlupák, no keď predstavu nadčloveka zdieľaš ďalej, šíriš zlo a porušuješ zákon.

Identita, prežívaný zmysel toho, kto sme, je postavená na binárnom kóde: na tom, čo nás robí nami (to dobré), a čo nás odcudzuje voči iným (to zlé). V tomto prípade sme ľudia a znamená to, že máme ľudské práva. A potom (ale iba za tejto podmienky) môžme byť aj niečo iné, napríklad národ, odlišný od iných národov (akokoľvek je už toto samotné nám osobne proti srsti). No ak sme najprv národ, a až potom máme ľudské práva, strácame to podstatné: rovnosť. Alebo naopak: ak by sme v takej situácii neboli príslušníkmi národa (Slováci), univerzálne ľudské práva by sme začali považovať za premenlivé. Toto nebezpečie je obrovské.

V nejakom zmysle to povedal aj jeden politik vo svojom volebnom spote: „Slová majú svoj význam, nebojme sa za ne postaviť.“ Slová a obrazy naozaj sú silou, ktorá rámcuje naše konanie, dáva mu opodstatnenie alebo ho zastavuje ako nesprávne. Veľkí teoretici by povedali, že slová, symboly a veci sú nástroj moci. Preto, ak do priestoru pustíme „Na stráž!“ a tichučko sa mu prizeráme v domnení, že ho priestor sám akosi utopí, strácame všetci (nie len tí v hľadáčiku fašistov) nádej, že si budeme rovní. Medzi „nami“ a „nimi“ jednoducho musí stáť preškrtnutá swastika, a to najmä v čase, keď fašisti zbierajú body.