Je tu slovenské vydanie The Dawn of Everything Davida Graebera a Davida Wengrowa. Knihy, ktorá sa – od svojho vydania v 2021 – stala ikonickou porovnateľne ako kedysi texty Claudea Lévi-Straussa. Čítal som pôvodný text a poviem, že zmenil môj pohľad aj na sociálne vedy, aj na prácu, ktorá ma živí.
Ak v súlade s napísanými recenziami, očakávate obsiahly elaborát o archeológii, antropológii a histórii ľudstva, nešľapnete vedľa. No ako pri mnohých iných sociálne-vedných syntézach (áno, ten text je naozaj syntézou poznania sociálnych vied o posledných 30-tisíc rokoch ľudskej prítomnosti na planéte), nejde tu len o dokumentovanie histórie ľudstva. Alebo len v prvom pláne.
The Dawn of Everything je kniha o predstavivosti. O tom, čo je možné, čo je v našich schopnostiach, ak sa začneme pýtať lepšie otázky než tie, ktoré sa osvietenci pýtali v 16. a 17. storočí. Prečo hovoríme o sociálnej nerovnosti a ako si predstavujeme rovnosť? Čo je to sloboda, autonómia, vôľa a predstavivosť? Kto je „nepoškvrnený primitív“ alebo „surový divoch“, čo s tým má sociálna evolúcia a prečo spoločenské vedy používajú „tradičné spoločnosti“ ako fázu na ceste k tým „moderným“? Sme naozaj tak moderní, pokrokoví a cieľavedomí, ako si predstavujeme? (Mimochodom, náš rozhovor o pokroku by autorov zrejme celkom potešil.)
Tie otázky, ako Graeber a Wengrow zdôrazňujú, nehovoria ani tak o ľuďoch, ktorí žili predtým (či storočia paralelne s tým), hovoria o nás. O organizácii, hierarchii, systémoch myslenia a konania, o brutalite efektivity jednotnej meny, o kolonializme, útlaku, moci vládcov, skrývaní poznania a o technológii, ktorá nás doviedla na samú hranicu našej vlastnej predstavivosti.
Nepopulárna história ľudstva
Keď sa píše populárna história, od Fukuyamu po Harariho a kdekoľvek medzi, píše sa o predmoderných spoločnostiach, o poľnohospodárskej revolúcii, o prechode od primitívnych lovcov a zberačov k organizovanej mase farmárov, o priemyselnej alebo informačnej revolúcii, o národných štátoch, prefabrikovanej práci, o vykorisťovaní spoločenských tried. Cieľom populárnej histórie však nebýva zladiť to, čo za posledné desaťročia preukázateľne vieme o vývoji a fungovaní ľudských spoločností, ani otvorene priznať čo o nej nevieme a zrejme ani nikdy nebudeme vedieť. Cieľom je povedať príbeh, ako v každej knihe – a na tom nie je nič zlé. No zdedený osvietenský príbeh podozrivo často končí zmierením, alebo oslavou hierarchie, organizácie, autority, systému vlády a kontroly myslenia. Oslavou toho, na čo sa dnes sťažujeme – nemáme egalitárnu spoločnosť, nerozumieme slobode a poťažmo zodpovednosti, nemáme vôľu k zmene, a nevieme zmysluplne predstavovať vízie budúcnosti.
Dá sa história ľudstva písať aj inak? Bez teleologických predpojatí o tom, že prostredníctvom vlády pravidiel a organizácie moci kráčame k lepšej budúcnosti? Za akých okolností k nej naozaj budeme kráčať? Ako takúto budúcnosť zadefinovať? O čom tá budúcnosť vlastne je? Je to progres, čo hľadáme a čo máme čakať? A dokážeme budúcnosť kontrolovať technológiou? Alebo je cieľom naopak, celkom jednoducho, radosť z každodennosti, zo života v spoločenstvách, snáď len na tých priemerných 70-80 rokov nášho života, tu a teraz?
Graeber a Wengrow hovoria, že sloboda a autonómia naozaj je možná, a že to, navyše, nie je žiaden vynález modernity. Posielajú tsunami antropológie a archeológie, ktorá ukazuje tisíc rôznych farebných kombinácií usporiadania spoločenského života od tých najstarších po súčasné. A zreteľne tak vyjadrujú, že problém, na ktorý narážame, sa nevolá autokracia, diktatúra, dokonca ani demokracia – volá sa predstavivosť. Vôľa myslieť a prehodnocovať základné otázky. Pýtať sa, či spoločenské zmeny naozaj potrebujú lídrov. Či sa máme len spoliehať, alebo radšej aktívne podieľať, prehodnocovať a tvoriť.
Kritika kritickej vedy a autonómia konať
Pre mňa má táto kniha jeden veľmi osobný rozmer – kritiku vedy a vedcov. Pretože spoločenské vedy nemusia a nemali by za každých okolností končiť cynizmom marxistického historického determinizmu. Z dvoch možností – a) veci sa stali, pretože sa museli stať, alebo b) nikto nevie, čo sa udeje – je zväčša správna tá druhá. Nie len preto, že poctivá veda musí vo svojich vyhláseniach zahŕňať aj vlastné limity, ale preto, že sloboda a autonómia života je v ľudských spoločenstvách naozaj možná.
Niekde tu je aj moje vlastné poučenie. Kultúrna sociológia, tak ako ju čítam a pracujem s ňou v marketingu, je svojou vlastnou logikou predurčená k tomu, aby kultúru videla takmer ako definitívnu odpoveď. Z historického robí kultúrny determinizmus keď hovorí, že to kultúra je onou Weberiánskou železnou klietkou; že každá naša otázka, odpoveď aj interpretácia zmyslu musí nevyhnutne spadnúť do roviny žánrového príbehu a archetypálneho predobrazu.
No kde je v nej sloboda a autonómia myslieť a konať? Kde sa stratila táto jedinečná ľudská vlastnosť, schopnosť vidieť a predstavovať si? Kde splýva rituálny a imaginatívny svet a stáva sa žitou realitou? Odkazujem k rozporuplnej a veľa diskutovanej „relatívnej autonómii kultúry“, tá nie je len teoretickým vyhlásením, aby sa kultúra nezamrazila v ustálených vzorcoch myslenia. Je to aj príležitosť zvažovať, hľadať a tvoriť možnosti, ako môže byť spoločnosť usporiadaná lepšie, aké scenáre predpovedajú aké výsledky, čo všetko je možné a predstaviteľné. A v dôsledku toho sa otvára aj možnosť autonómne zo scenárov vyberať, cieľavedome s nimi pracovať.
Okrem množstva zážitkov a poznania, ktoré mi kniha The Dawn of Everything dala, si v tejto chvíli najviac vážim to, že mi pomohla oslobodiť sa od kritickej teórie, ktorá nedokáže vidieť možnosti, zrieka sa predstavivosti, ktorú mám tak rád. Táto kniha je plná pozitívnej a optimistickej sociálnej vedy, a sú v nej zachytené takmer všetky odtiene anarchizmu, ktoré David Graeber za svoj život dokázal uchopiť.
Práca Davida Graebera ma, spolu s mojím kolegom Andym Cohehnom, inšpirovala k vytvoreniu Anarchist Brand Modelling, novému spôsobu práce so značkou. Tento prístup je k značke veľmi férový, no zostáva optimistický. Presne taká je aj kniha The Dawn of Everything.